Kolony aut - krok-sun-krok
Bo silničáři ta jak každý rok
Sú překvapení velice, že sníh zasypal jim silnice
(Jaromír Nohavica)
Martin neprišiel nabielom koni, ale ani Katarína nebola na blate.
V nedeľu 16.novembrasom sa ešte v tričku s krátkym rukávom prechádzal po strechemilánskeho Duoma a už o štyri dnineskôr som 40 minút krúžil nad bergenským letiskom uzavretým kvôli snehovejbúrke. Prešli ďalšie dva dni a pristával som na krásne zasneženej pražskejRuzyni.
Hlavní nádraží Praha, pokladňa, kupujem si kilometrickú banku... Budeteplatit kartou nebo hotově? – Kartou. –A ta karta je kde? (no kde by bola, v peňaženke je, nabudúce budemmúdrejší a vytiahnem ju z rukávaskôr, než si vypýtam tovar).
Hlavní nádraží Praha, samoobslužná trafika, stojím v rade s náručouplnou časopisov a slušne čakám, kým prídem na rad... Pane, vy na co čekáte, na vlak? Nevidíte, že mám tadyvolnou kasu? – Na lietadlo.
Jazdou vlakom navýchod som si vychutnával svoju nádielku zimy, ktorú som priniesol so sebou do rodnýchkrajov. Do Ostravy už tretí rok po sebe prišiel sneh spolu so mnou.
Prechádzkačierno-bielym mestom vpravo hore na mape ČR mi prišla zvláštna, vyľudnenécentrum, žeby Ostravákov sneh a ľad zaskočil? Možno som mal zájsť doShopping Parku:)
Bowling s bývalýmikolegyňami, rok od roku je ich menej, ale stále dosť na to, aby nebola núdza o zábavua o pocit, že ešte stále existujú ľudia, ktorí ma majú radi a ktorýmna mne záleží. Niekedy až príliš, po piatom pive sa začal rozoberať a organizovaťmôj život, čím som sa ja ponáral do myšlienok a zábava začala upadať.Viem, že to tí milí ľudkovia myslia so mnou dobre a k týmto riadkomma vyprovokovali práve nedávne tri dni v Prahe, Ostrave a Bratislave.
Spal som a sníval, že život je krása. Prebudil somsa a zistil, že je to povinnosť.
(Immanuel Kant)
V Nórsku mi zaposledné dva roky asi ochladlo i srdce. Bývam sám len niečo vyše pol roka,ale už som sa stihol z pocitu strácania sa v samote prepracovať do objavu,že i ona má svoje pozitívne stránky. Určite je príjemnejšia, než samota vovzťahu, ktorá ma trápila predtým. Aspoň odpadla paranoja. Časom odpadnú snáď i zbytočnénegatívne reakcie a opustí ma i nevšímavosť voči ženám. Tento rok ma zaujalalen jedna, dánska sprievodkyňa v Grónsku a ani od tej som sinevypýtal telefónne číslo... Ako mi povedala sestra, som nemožný:) Taký nesmelýtridsiatnik, ktorý po ôsmych rokoch už i zabudol baliacu techniku:) Kýmšťastne zadaní/zadané vôkol mňa s tým vôbec nemajú problém...
Do Bergenu chodiaza mnou len mužské návštevy a keď som od jednej nedávno ušiel z hotelovejizby a hodinu sa liečil antidepresívnym pohľadom do nocou zahalenéhofjordu s odrazom zasnežených končiarov, v adresári mobilu som našiellen jedno meno, ktorému som potreboval povedať, že život je sviňa. Človeku,ktorého som videl tento rok len raz a o ktorom viem tak zúfalomálo...
Ekonomická základňa ovplyvňuje duchovnú nadstavbu.
(Karl Marx)
Boli časy, keď somzávidel mojim vrstovníkom žijúcim pre deti a nehnuteľnosť, aký majúzabezpečený a pokojný život. Zodpovedný a nudný.
Kým oni závidia mnemoje zážitky z dovoleniek a relatívne bezstarostný život. Nezodpovednýa zábavný.
Mám pocit, ženajlepšie roky života mi pretekajú medzi prstami a nie som si vôbec istý, čisa mi práve v nich chce investovať do splácania hypotéky.
Z rozprávania týchľudí s cieľom a vzťahom nemám pocit, že by boli šťastnejší. Skôr naopak.
Zistil som, že bez ženysa istý čas dá vydržať, ale bez cestovania a kultúry ani týždeň.
Najlepšie, keď sato dá spojiť. Tak som zažil predvčerom úžasný koncert The Residents v Oslo a v sobotuidem na cirkus do Bruselu...
V spomenutom Milánemi robilo spoločnosť sedem kolegýň. O dva dni neskôr som tri z nich prepustil.Respektíve prepustilo ich vedenie reťazca a ja som im to oznámil. Nie som psychológ.Neviem, čo mám robiť, keď sa mi rozreve 40-ročná žena. Môžem si akurát potom domaotvoriť fľašu najlepšieho vína na podráždené nervy, alebo si zájsť na tanečné vystúpenie, kde sa mi z polmetra uprene pozerá do očí jedna pohybovo nadaná slečna.
Pýtajú sa ma,prečo sa nevrátim domov. Neviem, kde mám domov. Situácie, ako tie na pražskejstanici, ma desia. Bojím sa, že by som si na tú ”ochotu“ už nezvykol. A tonevravím, keď ma čas od času pochytí snaha sledovať politickú scénu v rodnýchkrajoch. Ja tým svojim rodákom, či už v Čechách, alebo na Slovensku,nerozumiem.
Nahovoril som si,že tu v Arktíde ostávam kvôli peniazom, know-how, neutekaniu z boja,ale možno je v tom najmä podvedomý strach z návratu. Úprimne, naSlovensku som nikdy nepracoval a i v Čechách som si pripadal akocudzinec, tiež som si musel vybavovať rôzne povolenia a tiež som muselrozprávať inou ako rodnou rečou, pokiaľ som chcel, aby mi ľudia rozumeli naprvýkrát.
Boli časy, keď somsa tešil na cestu na Slovensko a potom späť do Nórska. Dnes už pri týchtopresunoch necítim vôbec nič.
Stále ma ale vienahnevať, keď kamaráti nedvíhajú telefón, neodpovedajú na sms, mail... Netvrdím,že všetci musia mať na mňa čas, keď ho mám ja... ale je vážne jednoduchšiehrať mŕtveho chrobáka, než sa ozvať, že ten čas nemám?
Áno, mám v KniheTvárí dvadsaťjeden priateľov a v reálnomživote je stále ešte mnoho, ktorým moje meno niečo vraví...
Za posledný pol roksom prežil jeden prepad a dve nehody. Na motorke a na džípe a najmä pritej druhej som mal pocit, že som sa znovu narodil. Niekto so mnou niečo ešte tua teraz zamýšľa...
Som šťastný. Šťastnýs tým, čo mám, lebo si za svoje šťastie môžem sám, nech to znie akokoľvekgýčovito...
Prajem bezstresovýadvent :)
