Sobota 21.10. Baracoa - Santiago de Cuba: Naše prvé dnešné kroky viedli do Casa de Chocolate, ale keďže dnes je voľný deň, bola plná rodiniek s deťmi a rad čakajúci na stôl bol odstrašujúci a keďže take away servis neposkytujú ani valutovým turistom, chuť na pravú baracoa zmrzlinu či varenú čokoládu sme si museli nechať zájsť. Sadli sme si do tieňa na schodoch k hotelu El Castillo, odkiaľ sme si vychutnávali pokojnú atmosféru mestečka. Len jednému prasiatku sa nepačilo, že ho vezú zviazané ktoviekam...
Krátko po poludní sme si vzali veci z casy, rozlúčili sa a poď ho na autobusovú stanicu. Tam sme stretli našich holandských priateľov zo včerajšej túry, ich čakala dlhšia cesta, celú noc až do Trinidadu. My sme sa chystali len na 5 hodinovú jazdu preklimatizovaným autobusom. Lístky sme si kúpili bez problémov, ešte nie je sezóna. Už som sa bál, že sa pred cestou nestihneme rozlúčiť s našim dealerom čokolády z Malaciek, ale stihol to v poslednej chvíli a doplnili sme zásoby čierneho zlata:-) Bolo 14:15, keď sme sa rozlúčili s našim najvýchodnejším bodom na Ostrove. Na Malecóne bola trošku dopravná zápcha, dorazila cisterna s pivom a okolo nej sa nahrnula kopa ľudí s prázdnymi plechovkami... a ja som si myslel, že ma na Kube už nič neprekvapí...
Cesta viedla cez hory, prekrásne. Smerovali sme si to na juh ku Karibiku, napriek naplno pustenom chladení turistov a iritujúcej nórčine ozývajúcej sa zo sedadiel pred nami sme zadriemali a tak sme ani nepostrehli, kedy sme si to prefrčali popri americkej základni v Guantaname. Aj tak dodnes nechápem, ako sa ju nepriateľovi režimu podarilo umiestniť na tomto slobodnom ostrove...
19:00 Santiago de Cuba, kúpili sme si lístky na zajtrajší autobus do Holguínu a už sa k nám prihovárala pani s našimi menami na papierovej ceduli... Má to jednu veľkú výhodu, šetrí sa čas a nervy pri vyberaní si toho pravého naháňača... Neoficiálnym taxíkom - veteránom sme sa zaviezli do prekrásneho priestranného domu, s asi najväčšou izbou, v akej sme na Kube spali a hlavne nádherná kúpeľňa nám vyrazila dych.
Vybrali sme sa do centra na večeru. Zakotvili sme v ľudoprázdnej reštaurácii na Plaza de Dolores a i nejaké to mojito padlo za obeť. Trávili sme potom prechádzkou po meste, vonku bolo príjemne, sobota večer, všade davy ľudí, na hlavnom námestí Parque Céspedes sme už žiaľ stihli len koniec akejsi hudobnej akcie, dav sa rozchádzal a i my sme sa vybrali na zaslúžený odpočinok.
Nedeľa 22.10. Santiago de Cuba - Holguín: Ráno klasické kubánske raňajky, zaujala nás v kuchyni pec Mora, presne takú mala aj moja nebohá babička v Poprade. Majiteľka bytu nám objednala svojho známeho zo včera a zviezli sme sa s ním v tom istom veteránovi 10 km smerom na juh na ďalšiu UNESCO pamiatku Castillo de san Pedro del Morro. Po odfrknutí jedného chrobáka sme si posedeli v reštaurácii na stoličke, na ktorej si istého času posedel Paul McCartney. Na hrade sa nás ujala jedna veľmi ochotná černoška - zamestnakyňa, dokonca nás i zaviedla do hladomorne, či odfotila s romantickým pozadím pláže a samozrejme si potom nezabudla vypýtať peniaze. Miestne kubánske odmietla, čo ma dosť zaskočilo, dollars dollars. Moja finta, že mám len dvadsiatku bankovku skoro nevyšla, lebo nás začala bozkávať, že čaká baby a chcela si ju vziať:-)
Jednu kubánsku modelku fotili dvaja fotografi na studni, možno pre miestne vydanie Vogue:) a jej asi manažérke zrazu zazvonil v kufríku mobil. Nezmohol som sa na slovo, keď z neho vytiahla telefón, aký sa u nás používal na pevnú sieť v časoch dávno minulých, nechápal som, ako jej to funguje bez šnúry a musel som sa začať smiať. Napokon sme sa smiali všetci:-)
Poprosili sme nášho šoféra - veterána, či by nás nevzal dolu k moru, odkiaľ by bol určite pekný pohľad na hrad, ale vyhovoril sa na blokádu, asi riskoval, že by tam mohli byť policajti a mohli by nás mu vziať. Do Santiaga sa ale vracal už normálne priamou cestou a nie bočnými po dedinkách ako cestou tam. Nechali sme sa vysadiť na Parque Ferreiro, odkiaľ sme sa alejou vybrali dolu do centra. Za miestne pessos sme si na ulici kúpili pomaranče, banány a akýsi koláčik. Cestou sme stretli kolotoče, divný hranatý pamätník s hlavami, celkom pekné graffiti s ľadovými medveďmi, spiaceho bezdomovca i niekoľko neoficiálnych ochotných taxikárov. Na Parque Cespedes sme sa zastavili v obchodíku so suvenírmi a nakúpili čosi na pamiatku, vyzeralo to tam dosť seriózne, dokonca tam mali i pokladňu ako u nás za socializmu v potravinách, tak nás celkom zaskočilo, že sa chceli pomýliť o sedem dolárov, samozrejme v náš neprospech. Catedral de Nuestra Señora de la Asunción bola zvonku naozaj krásna, škoda, že sme si to nemohli overiť i zvnútra. Vyviezli sme sa teda aspoň v neďalekom Gran Hoteli na terasu na piatom poschodí a obzreli si jej vežičky zblízka a spravili sme si vlastne i celkový pohľad na mesto. Uličkami sme sa potom poprepletali až k záhradnej reštaurácii s chutným obedom a ďalej až na miestny Malecón, čiže k zálivu so slanou vodou. Niekto tu hral domino, iný si venčil mikropsa, či púšťal šarkana, ktorý sa mu zamotal do stromu a ďalší sa nedostali do továrne na výrobu rumu...
Dá sa povedať, že jeden deň na Santiago stačí, má svoju atmosféru i s úzkymi uličkami, po ktorých sa kedysi asi preháňali električky (koľajnicová a elektrická sieť), ale inak nie je v ňom veľmi čo pozerať a ľudia sú dotieravejší než v Havane, či Baracoe.
Po presne 24 hodinách sme boli späť na autobusovej stanici. V stánkoch pred ňou sme si dokúpili zásoby do cesty. Chlapík, ktorý mal pred sebou na predaj pečené prasa, bol prasa asi sám, lebo na chvíľu som sa od priateľky vzdialil, už jej chcel ukazovať svoje mango:-)
Po tri a pol hodinovej jazde autobusom pre zmenu na sever (dokonca nám pustili i asi štvrtú video-kópiu akéhosi nenáročného filmu) sme o 23:00 dorazili do Holguínu. Tam nás už čakal milý postarší pán rozprávajúci perfektnou britskou angličtinou... vykľul sa z neho profesor angličtiny a španielčiny. Zaviezol nás k sebe na byt a bol dosť sklamaný, že uňho ostaneme len na jednu noc. Nás už ale dnes čakalo len vrhnúť sa tej noci v ústrety...
