Cítim okolo seba málo pozitívnej energie. Život je potom oveľa ťažší. Raz ma ktosi v diskusii obvinil zo schizofrénie . Napravo sa O mne píše, že sa dokážem tešiť zo života a pritom z mojich písmenok to veľmi necítiť. Ale ako sa vraví Optimista je vyliečený pesimista. Alebo to bolo naopak? :-)
Neviem si zvyknúť na samotu. Nie, nie je to so mnou ešte také zlé, aby som musel chodiť na kopec nad mestom počítať cudzie orgazmy... :)
Yann Tiersen - Comptine D'un Autre Ete: L'Apres Midi (Amélie: Original Soundtrack, 2001) Ale ako človek nadmieru spoločenský veľmi ťažko znášam odlev kamarátov. A neviem, kam ich mám ísť hľadať. Skúsil som posilňovňu, zlý nápad. Sám do baru, na to sa necítim. Ponuku na kurz salsy od bývalej kolegyne som kedysi zamietol. Chat sa mi z viacerých dôvodov hnusí. Možno pomôže nápad jedného prezidenta jedného slovensko-nórskeho spolku založiť pobočku v Bergene. Dejte mi lidi a já to udělám :)
Kolegovia na predošlom mieste boli úžasní, dnes sa na odchod pozerám ako na jeden zo životných omylov. Možno som veril, že aj keď na druhom konci mesta, kontakt s nimi nevyprchá. Naivka. Zíde z očí, zíde z mysle.
Uvažoval som aj o návrate na Slovensko, ale neviem, či by sa to ešte dalo nazvať návratom (a ku komu vlastne?). Dávni známi zo školských, či pracovných lavíc majú už iné, väčšinou detské, starosti (možno by to chcelo namiesto lietaní si po svete založiť rodinu, aby sa našla spoločná téma:-)) Je príjemné dostávať povzbudivé slová od úplne neznámych duší, ktoré si ma našli cez moje spisovateľské schopnosti :) ale ozajstné objatie, či potrasenie ruky a večer strávený pri dobrom pive to, žiaľ, nenahradí.
Zmenil som teda prácu. Už som sa nemohol pozerať na všetkých tých vedúcich lekární... Teraz som šéfom ja a teraz všetkým ukážem, ako sa to má robiť... Ale keď ja neviem, ako. Dostal som sa do kolektívu 40-50 ročných žien s mizernou pracovnou morálkou. Je nás deväť a z toho 3-5 pravidelne práceneschopných. Je pravdou, že v Nórsku som nikdy nemal šťastie na pracovné miesta, ale s takou nechuťou ako dnes, som do práce ešte nikdy nechodil. Nemám žiaden nápad, ako ich inšpirovať. Chýba mi sebadôvera, je veľmi ťažké neporovnávať sa s inými, hlavne, ak máme pocit, že tí druhí sú šikovnejší, než ja.
Carter USM - Only Living Boy In New Cross (Live in Zagreb, 20.5.1994)
Nórsko je krajinou bohatou s veľmi sociálnym (socialistickým) cítením.
Zamestnanec, ktorý leží doma chorý, dostáva na účet presne toľko peňazí, ako keby chodil do práce. A tak som zdedil kolegov, ktorí ležia doma s krátkymi prestávkami už 3-4 roky a zamestnávateľ nemá žiadne právo ich z práce vyhodiť.
Platy sa prideľujú podľa tabuliek, každým rokom sa odborári doťahujú so zamestnávateľom o tom, ako tie tabuľky majú vyzerať a každým rokom sa štrajkuje.
Presťahoval som sa do mesta, ktoré je baštou odborárov. Vždy, keď si chcú vymôcť celoštátne zvýšenie platov, padne za obeť Bergen. Zo strachu, že ak by si vybrali Oslo, zasiahla by vláda a celý štrajk by zrušila a v malých mestách by to nemalo taký efekt. Tento týždeň sú zavreté miestne školy a škôlky. Pred týždňom bolo zavreté 5 dní letisko. Vďaka požiarnikom. Takto mi prepadli dva lístky na vypredaný koncert Nicka Cavea v Oslo, na ktorý som sa tešil štvrť roka... Štrajk začal práve v deň koncertu...
Akosi sa neviem zmieriť s pocitom, že ľudia vôkol mňa myslia najmä na seba. Žeby som bol vyrástol? Z doby rodičovskej starostlivosti a veľkej partnerskej lásky?
Som neskutočne unavený. Posledné dva víkendy som, verný svojej prezývke (Pusur, nórsky = Garfield), prespal.
Najprv národný deň, 17. máj. V Oslo snežilo, v Bergene bolo skoro 20 stupňov a ani to ma nevytiahlo do ulíc vychutnať si, ako deti v sprievode radostne mávajú nórskymi vlajkami...
A o týždeň neskôr mi nepomohol ani víkend na švédskej samote. Dokonca ma prišla pozrieť krásna hrdzavá líška, že čo mi tak asi je.
Zabúdam, že mám byť veselý. Asi je to so mnou veľmi zlé, keď mi na stretnutí nových vedúcich lekární povie bývalá kolegyňa, ktorá ma nevidela od roku 2003, že vyzerám nejaký smutný :-( Niektorí ľudia majú závislosť na smútku. Ja nechcem. Kdesi hlboko vo mne určite drieme ten zabudnutý optimista, chce to len nájsť tú správnu skulinku v duši a srdci, aby šťastie našlo cestu k povrchu a rozlialo sa po celom tele ako láva z Hekly :-)
Štatisticky predsa žijú v Škandinávii najšťastnejší ľudia sveta, zvykli si, že polovicu roka je tma a veľká zima a ďalší polrok je svetlo a nie až taká veľká zima. Ako to súvisí so štatistikou samovrážd, ešte úplne objasnené nie je... :-)
Nerealistické očakávanie je jedným z atribútov nešťastných ľudí.
Pre pocit šťastia je dôležitá rodina, priateľstvo, vďačnosť, slobodné rozhodovanie, kultúra a sex. Úsmev neznamená vždy šťastie. Závisť je pre šťastnú spoločnosť toxická.
(Eric Weinar - The Geography Of Bliss, One Grump‘s Search for The Happiest Places in the World)
